Metódy hodnotenia regionálnej konvergencie
Evalvation methods of regional cenvergence

Summary/Abstract: Možno plne súhlasiť s Armstrongom (2002), ktorý sa snažil preskúmať, ktorá z teórií je najvhodnejšia na vysvetlenie empirických údajov majúcich vzťah ku konvergencii a ako zosúladiť teóriu s empíriou. Neprichádza pritom k jednoznačnému záveru. Tvrdí, že veľký počet modelov je formalizovaných a zostáva to na navrhovateľoch iných modelov, aby vyvinuli vhodné metódy a poskytli presvedčujúce dôkazy o ich vhodnosti nahradiť doteraz používané modely, napr. neoklasický model podmienenej konvergencie. Kritizuje skutočnosť, že väčšina empirických štúdií, ktoré skúmajú konvergenciu a divergenciu, vychádzajú z neoklasickej teórie. Od jeho kritiky v roku 2002 sa síce väčšina aplikácií opiera o neoklasický koncept (Eckey, Turck, 2007), ale v ostatnom období predsa len sa objavujú aj aplikácie založené na iných teoretických koncepciách. Rôznorodosť výsledkov však pri často protichodných konceptoch ani tak veľmi neprekvapuje, ale je faktom, že ani neuľahčuje precíznejšie závery o konvergenčných procesoch. Výsledky vedeckého skúmania ukazujú, regionálna politika sa stále viacej stáva „rastovou“ politikou. Politika vyrovnávania , založená na redistribúcii sa postupne mení na politiku „opportunity“ (príležitostí), spojenú s endogénnym rozvojom a lokálnou iniciatívou. Nová paradigma rozvoja, založená na konkurencieschopnosti, prechádza od imitácie ku „constructed advantages“.

• Details
• Contents