L'udáci a komunisti: Súperi? Spojenci? Protivníci?
The Ľudáci and the Communists: Rivals? Allies? Opponents?

Contributor(s): Xénia Šuchová (Editor)
Subject(s): Politics / Political Sciences, Politics, History, Political history, Recent History (1900 till today), Special Historiographies:, Security and defense, History of Communism
Published by: Historický ústav SAV
Keywords: Slovakia; Czechoslovakia; history; communism; politics; diplomacy; economy; 20th century; interwar period; WWII; 60s; Christianity; trade unions; Slovak People’s Party; nationalism;
Summary/Abstract: Vznik Československa r. 1918 zastihol Slovensko uprostred procesu premeny z tradičnej na modernú občiansku spoločnosť. Narážali v ňom na seba dve protichodné tendencie: tiahnutie ku konzervativizmu sa odrážalo vo vysokej miere religiozity; modernizačná tendencia sa - okrem iných relevantných znakov - prejavila v prudkej, až agresívnej dynamike politického a verejného života. Obe poznačili aj „zžívanie sa“ domáceho obyvateľstva s vyspelejším a „modernejším“ českým národným elementom v novom spoločnom štáte. V podmienkach hospodárskeho liberalizmu a parlamentnej demokracie, vyznačujúcej sa na jednej strane rozsiahlymi ústavnými právami a slobodami, na druhej strane recipovanými zákonmi rakúsko-uhorskej monarchie, tento prechod nemohol byť priamočiary ani bezbolestný. Prežitá „Veľká vojna“ pustošivo vtrhla do myslí ľudí, narušila, ba prevrátila dovtedajší hodnotový systém a otriasla či aspoň spochybnila predtým nesporné autority: štát a cirkev. Spolu s pretrvávajúcou sociálnou a nacionálnou frustráciou „ľudových“ vrstiev, s ich neschopnosťou pochopiť objektívne príčiny a neochotou vyrovnať sa s pozíciou nerovnoprávneho článku v novom štátnom zväzku, bola aj kríza tradičných hodnôt živnou pôdou pre politický extrémizus - pravý aj ľavý. Zápas s nimi, trvajúci celé medzivojnové obdobie, československú demokraciu oslaboval, až napokon, vyčerpaná a opustená spojencami, podľahla zahraničnej agresii. V polohe dobovej ľudáckej resp. komunistickej rétoriky sú odpovede na otázky položené v titule zborníka pomerne jednoduché a priamočiare; v propagačných brožúrach, politických a verejných prejavoch, straníckej tlači atd. obe hnutia jednoznačne vystupujú ako programoví nepriatelia, nezmieriteľní ideoví protivníci. Na verejných zhromaždeniach organizovaných jednou či druhou stranou sa ich aktivisti navzájom potierali nevyberanými slovnými invektívami, medzi militantnými stúpencami oboch hnutí dochádzalo ku krvavým zrážkam. Naopak, tzv. „štátotvorná“ propaganda v nich rada videla otvorených či skrytých spojencov: pri podkopávaní „československej národnej a štátnej jednoty“, pri torpédovaní základov ústavnej demokracie a spochybňovaní samotnej existencie štátu, pri (domnelej či skutočnej) službe cudzím mocnostiam. Hoci obavy boli namieste, argumentácia vládnych strán bola často až bizarná, no aj kontra-produktívna, pretože skôr zahmlievala ako ozrejmovala nebezpečné spoločné črty pravej a ľavej opozície - symptómy totalitných ašpirácií, rozpoznateľné už od samého začiatku: príchylnosť k autoritatívnym či diktátorským zahraničným vzorom, k ich geopolitickým predstavám a akceptovanie nedemokratického, násilného „rozťatia“ latentných vnútorných problémov. Pri konfrontácii s prameňmi neverejnej povahy sa ukazuje, že skutočnosť bola oveľa zložitejšia a že vz^'ah ľudákov a komunistov bol v priebehu času značne premenlivý. Napriek príležitostným vzájomným „oťukávaniam“ a individuálnym straníckym „prebehlíkom“ tu rozhodne nešlo o spoluprácu v opozícii, hoci podobná, účelovo protivládna rétorika k takejto interpretácii akoby ponúkala. Možno potvrdiť, že od začiatku boli rivalmi: vo volebnej agitácii súperili o priazeň tých istých, t. j. najnižších a nižších stredných sociálnych vrstiev, ťažko zasiahnutých dôsledkami vojny a povojnového rozvratu, krízou tradičných hodnôt, v ďalších rokoch najviac postihnutých dopadom transformácie, modernizácie a racionalizácie a krízového vývoja hospodárstva. Je však zrejmé, že ich vzájomný pomer nemožno spoľahlivo určiť bez prihliadnutia k „tretiemu na ihrisku“. Tým boli tzv. „centralistické“ - občianske aj socialistické - koaličné strany, ktoré formovali a určovali charakter demokratického politického systému. Nefungoval bez chýb a rozhodne poskytoval dostatok dôvodov ako aj príležitostí pre nekompromisnú oponentúru. Spoločným úhlavným protivníkom oboch hnutí, ktoré sa etablovali na jeho pravom resp. ľavom okraji, bol liberalizmus, v ktorom videli základný princíp československej demokracie. Pritom komunistické hnutie v ČSR, a najmä v jej východných častiach, možno prinajmenšom od polovice 20. rokov minulého storočia oprávnene charakterizovať ako ľavý politický extrém, vzhľadom na otvorenú deklaráciu cieľov a prostriedkov: likvidovať pluralitný politický systém, zvrhnúť parlamentnú demokraciu cestou socialistickej revolúcie a nahradiť ju „diktatúrou proletariátu“. Jednoznačná kvalifikácia ľudáckeho autonomistického hnutia ako pravicového extrému však nemá pre medzivojnové obdobie opodstatnenie. Z hľadiska straníckopolitického spektra sa HSĽS deklarovala predovšetkým ako kresťanská, konzervatívna a národná strana a v oficiálnych vyhláseniach rešpektovala, i keď s rastúcimi výhradami, existujúci demokratický systém a režim. Na politickom spektrograme obsadzovala počas celého dvadsaťročia miesto od stredu doprava, i keď od samého začiatku v sebe zahŕňala aj extrémistické zložky, ktoré mali ambíciu aj skrytý potenciál v „priaznivých podmienkach“ ovládnuť celú stranu. Ak politickú stranu charakterizuje okrem programu a organizačnej štruktúry vôľa súperiť o politickú moc, potom táto vôľa nechýbala ani ľudákom, ani komunistom. Kým však ľudová strana počas trvania predmníchovskej republiky čoraz vehementnejšie a agresívnejšie presadzovala svoj nárok na väčší podiel na moci, komunistická strana od samého začiatku cielene smerovala k prevzatiu absolútne celej moci v štáte a k jej podriadeniu potrebám „proletárskej revolúcie“； nech už to aktuálna taktická línia otvorene priznávala alebo, naopak, zastierala. Do novej roviny sa vzťah ľudákov a komunistov dostal po vyhlásení autonómie Slovenska 6. októbra 1938, odkedy HSĽS závratným tempom uskutočňovala demontáž československej demokracie, smerovala k monopolu politickej moci na Slovensku a završovala svoju vnútornú fašizáciu. Predchá-dzajúce spoločné postavenie legálnej parlamentnej opozície sa už prvými opatreniami autoritatívneho Tisovho ľudáckeho režimu zásadne zmenilo na protiklad medzi štáto-stranou a ilegálnym subjektom, vytlačeným mimo politického systému. Narastajúca perzekúcia komunistov po zániku druhej ČSR a počas trvania vojnovej Slovenskej republiky, v ktorej pro-nacistické Tukovo krídlo neustále posilňovalo mocenské pozície a presadzovalo totalitný charakter štátu, je zmapovanou (no aj deformovanou) témou. Neprebádaná je dosiaľ otázka vzájomnej infiltrácie ľudáckeho straníckeho a štátneho aparátu bývalými komunistami a naopak, ilegálnych komunistických a odbojových štruktúr ľudákmi. Takisto novou príležitosťou je skúmanie totalitných praktík a agitačno- propagačných techník „získavania“ národne saturovanej spoločnosti pre proklamované „národné“ ciele ľudákov, v konfrontácii s praktikami a technikami uplatňovanými komunistami po druhej svetovej vojne, v mene „socialistických“ cieľov, na ceste k monopolu moci a po jej uchopení. Na tomto poli doterajší výskum pokročil najviac, vďaka dlhodobej spoločenskej objednávke a záujmu na odhaľovaní zločinov komunizmu. Porovnávaciu rovinu vzájomných vzťahov ľudákov a komunistov tu poskytuje jednak známa činnosti retribučných súdov a bezpečnostných orgánov pri „vyhľadávaní“ a potieraní „zahraničných fašistov a ich domácich pomáhačov“, jednak tiež novo otvorená otázka „dlhých tieňov“ ľudáckej minulosti nad a vo vnútri totalitnej komunistickej strany po februárovom prevrate r.1948. Základ publikácie Ľudáci a komunisti: Súperi? Spojenci? Protivníci? tvoria vystúpenia prednesené na rovnomennej vedeckej konferencii v Banskej Bystrici v dňoch 30.11.-1.12. 2005, ktorú usporiadalo tamojšie pracovisko Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v spolupráci s Katedrou histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela. Otázku „styčných plôch“ fenoménov ľudáctva a (boľševického) komu¬nizmu slovenská historiografia - pod ideologickou kuratelou vládnucej strany - v minulosti buď celkom obchádzala alebo neprijateľne deformovala. No aj v zmenených spoločensko-politických podmienkach ju dlhší čas nechávala na okraji bádateľského záujmu a prenechávala jej interpretovanie viac či menej zaujatej publicistike. Publikované príspevky, prepracované do podoby vedeckých štúdií a vybavené poznámkovým aparátom, odkazujúcim na zásadné, dosiaľ nepublikované pramene, tak prinášajú množstvo nových poznatkov a otvárajú celkom netradičné pohľady na problematiku. Viacerí autori tu predstavili výsledky svojho najnovšieho výskumu v rámci spoločne riešeného projektu Vedeckej grantovej agentúry SAV č. 2/4183/24 „Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku v rokoch 1918 -1989. Spoločnosť medzi demokraciou a totalitou“. Záverečné slovo prof. Zdeňka Kárníka bilancuje výsledky takmer päťročnej spolupráce českých a slovenských historikov na široko koncipovanom projekte Grantovej agentúry Akadémie vied Českej republiky č. A8063101 „KSČ a radikálni socialismus v Československu 1918 -1989“. Podujatie sa sústredilo na analýzu a komparáciu oboch politických hnutí, ich programov, pôsobenia a ich vzájomných vz^'ahov v meniacom sa spoločensko- politickom kontexte, ako bolo naznačené vyššie: -ako strán operujúcich na pravom resp. ľavom okraji politického spektra predmníchovskej Československej republiky, súčasne využívajúcich a zneuží¬vajúcich systém parlamentnej demokracie; -vo vzájomne obrátených roliach totalitnej štáto-strany a perzekvovaného ilegálneho politického subjektu, aké zaujímali v podmienkach ľudáckeho režimu počas druhej svetovej vojny, resp. v povojnovom období na ceste komunistov k totalitnej moci a po jej ovládnutí vo februári 1948. Autori statí v predstavovanej publikácii netvoria názorovo jednoliaty celok, ani neuplatňujú rovnaké metodologické prístupy. Ponúkajú analytické sondy do jednotlivých oblastí, umožňujúce skôr komparáciu stanovísk oboch strán než syntetizujúci celospoločenský pohľad, čo napokon zodpovedá novosti otvorenej problematiky. Pokiaľ niektoré čiastkové závery pôsobia provokujúco - potom to tak má byť: zmyslom a cieľom publikácie je pozvať širokú historickú obec k argumentovanej diskusii o nadhodených otázkach.

• Details
• Contents
• Book Chapters