Vyslanci, poslovia, vyzvedači, špehovia – o spôsoboch šírenia informácií v stredoveku
Envoys, messengers, snoopers and spies – on the forms of diffusion of information in the Middle Ages

Author(s): Daniela Dvořáková
Subject(s): History, Media studies, Communication studies, Diplomatic history, Middle Ages
Published by: Historický ústav SAV
Keywords: middle ages; information diffusion; envoys; messengers; spies;
Summary/Abstract: „Hlavným informačným médiom“ stredoveku bolo hovorené slovo. Písmo bolo veľmi dlho skôr výnimočne používaným komunikačným prostriedkom a to aj v komunikácii na veľké vzdialenosti, ktorá sa uskutočňovala prostredníctvom poslov a vyslancov. Aj významné posolstvá sa často odovzdávali ústne, písmo sa v takých prípadoch používalo skôr na dosvedčenie identity človeka odovzdávajúceho informácie (odporúčacie listy, v ktorých sa často doslova hovorí, že informácie z úst posla treba brať tak, ako by ich vyslovoval sám odosielateľ posolstva, že ide o hodnovernú osobu, ktorej treba veriť každé slovo a pod.). Často rozhodoval o spôsobe odovzdania správy jej obsah. Ak sa jednalo o informácie, ktoré boli dôverné alebo dokonca tajné, bolo bezpečnejšie poslať ich „ústne“, listu sa totiž mohli zmocniť nežiaduce osoby. Na druhej strane však obsah správy takto poznal ďalší človek, čo v sebe nieslo nielen riziko prezradenia, ale navyše, nie každému bolo príjemné podeliť sa o dôvernosti s poslom. Keď si Gašpar Šlik, pán hradu Holíč vymieňal v štyridsiatych rokoch 15. storočia prostredníctvom poslov korešpondenciu s českým pánom Oldřichom z Rožmberka, v obave, že by listy mohli byť „na škodu“, ho prosil, aby ich po prečítaní trhal. Oldřich ho ubezpečil, že sú v dobrých rukách a zdôraznil, že posol, ktorý ich vzájomné listy dopravuje „ačťkoli sprostný jest a mluviti mnoho neumie, však v schovánie listóv jest opatren“.

• Details
• Contents