We kindly inform you that, as long as the subject affiliation of our 300.000+ articles is in progress, you might get unsufficient or no results on your third level or second level search. In this case, please broaden your search criteria.
„...doznieval svet starý a rodil sa nový,“2 konštatoval vo svojich pamätiach Jozef Sivák, povolaním učiteľ, na konci októbra 1918. Vznik Československej republiky (ČSR) ho zastihol v obci Likavka pri Ružomberku. Sivák patril medzi tých nepočetných učiteľov na Slovensku, ktorí boli pripravení pokračovať vo svojej pedagogickej práci aj po zániku Rakúsko-uhorskej monarchie.
More...
Viedenský kongres v rokoch 1814 – 1815 bol prvým veľkým medzinárodným kongresom v moderných dejinách, ktorý ovplyvnil ďalšie dianie na „starom“ kontinente, ale v dôsledku existencie koloniálneho systému na celom svete.2 Na kongrese sa zúčastnili aj menšie európske štáty, ale rozhodujúce slovo mali veľmoci. Posledným takým celoeurópskym kongresom bolo stretnutie veľmocí po tridsaťročnej vojne. Zatiaľ čo Vestfálsky mier bol definitívnou bodkou za stredovekou Európou, Viedenský kongres si predsavzal stanoviť nový poriadok a nové politické hranice pre moderný svet, ktorý sa už ohlasoval nástupom parného stroja a presadzovaním sa kapitálu nielen v svetovej ekonomike, ale aj v politike.
More...
Do februára 1948 bolo pre komunistov politicky výhodné, keď v Československu oficiálne existovali dve komunistické strany, jedna s pôsobnosťou v Česku (Komunistická strana Československa, KSČ) a druhá s pôsobnosťou na Slovensku (Komunistická strana Slovenska, KSS). Ich politický postup bol, pochopiteľne, jednotný a smeroval k jednému cieľu – k uchopeniu moci. Keď sa tento cieľ vo februári 1948 splnil, existencia dvoch strán sa javila nielen zbytočná, ale z hľadiska uplatňovania totalitnej moci odporujúca jej podstate. Zásadné štrukturálne zmeny českej a slovenskej spoločnosti, riadené vedením KSČ, priamo vyžadovali centralizmus vo všetkých sférach, predovšetkým v oblasti vnútorných mechanizmov strany. Prísny centralizmus práve tam, kde sa koncentrovala moc a kde spočívalo jadro fungovania nového politického systému, bol zárukou jednotného celoštátneho postupu. Vzorom boli pomery v Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) a organizácia Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov), neskôr premenovanej na Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu (KSSZ). V jej rámci síce existovali komunistické strany jednotlivých republík ako územné organizácie, nie však komunistická strana najväčšej a rozhodujúcej časti ZSSR – Ruskej federácie.
More...
In the First Czechoslovak Republic, Slovakia remained its backward agrarian part because of its less developed economic structure. The Slovak agriculture suffered from unequal distribution of land, which caused the “hunger for land” among the poorest farmers – a majority of the Slovak population. The land reform, expected to solve this problem, was carried out according to laws issued by the Parliament, usually in agreement with the Agrarian Party’s policy. The study briefly outlines the development and results of the reform. It also shows the relations and political attitudes of Hlinka's Slovak People's Party and the Communist Party of Czechoslovakia to the land reform and its accomplishment in Slovakia. The focus is on the 1920s.
More...
During World War II, Hlinka´s Slovak People's Party (HSPP) and the Communist Party were opponents, trying to politically eliminate each other as the most powerful enemy and rival. After taking over the power in Slovakia on 6 October 1938, the first steps of HSPP were to put the Communist Party and its organizations and associations under ban. After the Slovak National Uprising broke up, the Slovak National Council, which had incorporated representatives of the Communist Party, used its first resolution issued on 1 September 1945 for getting rid of HSPP and the regime it represented. After the 1945 liberation, activities of this political party and its mass organizations were not restored. The study analyses and clarifies the relationship between these rivals in 1939-1943, i.e. in the first period of Slovak Resistance movement and in the period of relative consolidation of the Slovak state´s regime.
More...
Two “shadows of Hlinka´s Slovak People´s Party” seem to have harassed the Communist Party of Slovakia (CPS) after the turnover in February 1948, when it became the governing party. They both emerged from the country´s recent history – the period of the Slovak Republic in 1939-1945 and, to a certain extent, the course of events in 1945-1948. The first “shadow” standing over the Party was the so-called “Bourgeois Nationalism”. Its manifestations began to be compared to the “spirit of Hlinka´s Party“ (“spirit of Ľudáctvo”) to such an extent that these two were taken for identical phenomena. The second shadow gathered directly inside the CPS from those members who had behind them the “past” as members of Hlinka´s Slovak People´s Party, the Hlinka Guard, the Hlinka Youth or the Hlinka Guard Emergency Units. Whilst the first “shadow” was only devised to be purposefully implanted from outside into the then political situation, the second one was borne directly inside the Party ranks, and so objectively existent. Being deformed under the pressure of the permanent campaign against the “Bourgeois Nationalism and the spirit of „Ľudáctvo”, it took on a dangerous shape. Both of the “shadows” retreated only at the beginning of the 1960s (more precisely at the end of 1963) when the leaders of the regime were compelled to re-evaluate the accusations, seemingly unshakeable up to that time, and rehabilitate the so-called Slovak Bourgeois Nationalists.
More...
Druhé desaťročie okupovaného a „znormalizovaného“ Československa spočiatku nenaznačovalo, napriek prejavujúcim sa hospodárskym problémom a v ich dôsledku spomalenému hospodárskemu rastu, zásadnejšie zmeny v politickom a spoločenskom živote. Zdalo sa, že režim ovládaný komunistickou stranou a petrifikovaný dôsledkami okupácie krajiny v roku 1968 môže prežívať ešte dlhé roky a prípadné zmeny budú znamenať nanajvýš výmenu starších normalizátorov za ich mladšie politické „klony“. A predsa druhá polovica 80. rokov 20. storočia priniesla neočakávané, nepredpokladané zmeny, ktoré mali dať v nasledujúcom desaťročí novú politickú a spoločenskú podobu Československu a v historicky krátkom čase priniesli aj zásadné štátoprávne zmeny pre Slovákov, Čechov a ostatných obyvateľov krajiny.
More...
The article deals with the basic institutional frames of modern Slovak culture which emerged and continuously developed during the period of the inter-war Czechoslovak Republic. During this time, the Slovak and European history became factographically and typologically synchronized. It brought quantitative development of education, science, Slovak literature, translations of world literature to Slovak language and the activities of new young generation of authors that can not be compared with the situation before 1918. The author focuses on culture factor of the so called Slovak question in the context of Czechoslovakism as official state ideology, too.
More...
Czech historian Michal Kopeček began one of his lectures on the historical memory with a quote which fits very well into the conclusion of this book: “Someone once said that happier nations do not have to worry so much about history, and, therefore, their national culture can be based on philosophy and art. Less fortunate nations, meaning those who lose more often, must pay more attention to their history. As a result, basis for their national culture and often also national obsession is the history.” Being obsessed with history and its interpretation is typical of all the countries in Central Europe. Since the 19th century, close links were established in this region between the historiography and the political developments of the nations, which led not only to “politisation of history” but also to “historisation of the politics”. How else could the situation have developed in the area where the borders, forms of government and state configurations changed every few years? A joke about a man who was a citizen four different states without leaving Mukacheve, in fact accurately describes the tragic absurdity of the Central European historical developments. However, it did not concern individuals only, but whole groups. As Michal Schvarc writes in his study: “Who would have predicted it at the beginning of 1918 that the city of Bratislava would become a part of four different state establishments, that in such a relatively short time it would go through six different regimes, and that just a torso would be left of the 30-thousand German community by early 1949 which will fear to claim allegiance to its roots?”
More...
V rokoch 1920 – 1938 sa v Československu a na Slovensku konali všetky voľby do parlamentu podľa volebného zákona z roku 1920 č. 123/1920 Zb. Na jeho základe na Slovensku vzniklo sedem volebných krajov – XV. volebný kraj Trnava, XVI. Nové Zámky, XVII. Turčiansky Svätý Martin, XVIII. Banská Bystrica, XIX. Liptovský Svätý Mikuláš, XX. Košice a XXI. Prešov. Z nich novozámocký (aj s Bratislavou) a košický volebný kraj boli vytvorené tak, aby do nich patrila prevažná časť voličov dvoch najväčších národnostných menšín na Slovensku, maďarskej a nemeckej.
More...
Postoje všetkých politických strán operujúcich na politickej scéne Československej republiky (ČSR) v rokoch 1945 – 1948, sa vo vzťahu k postaveniu príslušníkov maďarskej i nemeckej minority nerozchádzali. Odvíjali sa z prestavby ČSR na národný štát Čechov a Slovákov, z kolektívnej viny Maďarov i Nemcov. Pretože československá vláda súhlas k vysťahovaniu príslušníkov maďarskej menšiny z republiky na medzinárodnej scéne nedosiahla, maďarská otázka sa mala „riešiť“ prostredníctvom výmeny obyvateľstva, reslovakizáciou, vnútornou kolonizáciou. Žiadna politická strana nepredostrela iný návrh, ktorý by demokratickým spôsobom riešil postavenie Maďarov v Československu. V prípade príslušníkov nemeckej menšiny bola situácia riešená vysídlením Nemcov do americkej a sovietskej okupačnej zóny v Nemecku.
More...
„Nesmíme ani na okamžik zapomínat, že cesta k socialismu je a bude i po únorovém vítězství cestou třídního boje. Stále platí, že v únoru byla sice reakce bita a poražena, ale nebyla a nemohla býti dobita a likvidována… Před všemi lidmi dobré vůle, před všemi složkami obrozené Národní fronty stojí úkol reakci isolovat a zneškodnit… A politicky prodělala reakce takový vývoj, že se od ní každý poctivý Čechoslovák musí s hnusem odvrátit…“, hřímal K. Gottwald na IX. sjezdu KSČ, který probíhal ve dnech 24. – 29. května 1949. Perzekuce obyvatelstva po únoru 1948 nabývala nejrůznějších forem. Politické procesy byly pouze onou nejviditelnější špičkou ledovce. Reakce ale měla být zlomena mimo jiné také administrativními opatřeními v oboru sociálního zabezpečení. Integrální součástí „generální linie budování socialismu v Československu“ byla likvidace bývalých panujících tříd a odstranění jejich některých přetrvávajících sociálních zvýhodnění.
More...
V pozdních večerních hodinách 17. dubna 1969 si vedoucí činitelé Sovětského svazu mohli s úlevou oddychnout. Konečně dospěli k cíli, jehož se jim při vojenské intervenci pěti zemí Varšavské smlouvy nepodařilo dosáhnout. Alexander Dubček byl zbaven funkce prvního tajemníka ÚV KSČ. Jeho místo zaujal Gustáv Husák. O Dubčekovo odstranění z nejvyšší stranické funkce usilovala Moskva již delší dobu. Poté, co v srpnu 1968 nedokázala svrhnout proreformně orientovaného vůdce KSČ pomocí ozbrojeného zásahu a instalací tzv. dělnicko-rolnické vlády, musela změnit taktiku a dočasně akceptovat další setrvání Dubčeka a jeho přívrženců v dosavadních funkcích. Setrvalou nátlakovou politikou se snažila reformám nakloněnou část vedení KSČ dotlačit k provádění nepopulárních kroků, diskreditovat ji tak v očích veřejnosti, rozvrátit její jednotu a postupně vytlačit z mocenské špičky. Zvolená strategie se ukázala jako úspěšná. Vládnoucí garnitura KSČ nebyla schopna atakům Kremlu efektivně čelit a obhájit alespoň omezený program reformních změn. Místo toho akceptovala stupňující se požadavky protivníka a stále více sklouzávala k prosovětské politice. Realizace reforem se postupně zastavovala. Poměr sil ve vedení KSČ se stále zřetelněji vychyloval ve prospěch konzervativců (dogmatiků, „zdravých sil“) a pragmatických „realistů“, kteří byli ochotni naslouchat sovětským přáním. Reformní (neboli progresivní) skupina vyklízela pozice a její soudržnost se hroutila.
More...
Príslušníci dnešnej strednej a staršej generácie ešte stále spomínajú a vzrušene diskutujú o udalostiach roku 1968 vo vtedajšej Československej socialistickej republike, keď prišlo k pokusu o demokratizáciu existujúceho totalitného komunistického spoločenského systému, o jeho poľudštenie a premenu na „socializmus s ľudskou tvárou“ – ako sa vtedy nazýval túžobne očakávaný výsledok spomínaného demokratizačného úsilia. Ľudia sa po rokoch útlaku a strachu konečne nadýchli a začali žiť slobodne, odhodlaní už nikdy nedopustiť neslobodu. Avšak tento pokus o slobodu a demokraciu sa skončil inváziou vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa: až tak sa Sovietsky zväz a jeho najvernejší spojenci zo socialistického tábora (Bulharsko, Maďarsko, Poľsko a Nemecká demokratická republika) obávali československého „demokratizačného vírusu“.
More...
V Prahe sa konalo zasadanie ÚV KSČ, na ktorom vyvrcholili rozpory medzi reformným a konzervatívnym krídlom vo vedení strany. Vedúci predstaviteľ konzervatívneho krídla, prvý tajomník ÚV KSČ A. Novotný odstúpil a na jeho miesto zvolili (5. januára) na návrh J. Lenárta slovenského reformného komunistického politika, dovtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSS A. Dubčeka. Tejto „výmene stráží“ na čele KSČ predchádzali dve dôležité udalosti. Prvou z nich bol telefonický rozhovor, ktorý mal prvý tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR A. Novotný s generálnym tajomníkom ÚV KSSZ L. Brežnevom dňa 7. decembra 1967. Počas tohto rozhovoru Novotný požiadal Brežneva o návštevu Prahy. Cieľom pozvania bolo získať Brežnevovu podporu na pripravovanom plenárnom zasadaní ÚV KSČ, ktoré malo rozhodnúť o výsledku dlhšie trvajúceho zápasu vo vedení KSČ a o personálnych zmenách v niektorých najvyšších straníckych funkciách.
More...
Popri zmenách režimov, poprípade štátoprávneho usporiadania, vznikajú aj tzv. studené chronologické medzníky. Tento klasický prístup vytyčuje pevné orientačné body a rozdeľuje minulosť na viac-menej stabilné úseky. Niektoré medzníky však nemožno chápať len týmto spôsobom, ale skôr ako rozhrania, pri ktorých nie je ľahké určiť počiatok a koniec. Zatiaľ čo samotná prvá svetová vojna – pokiaľ ide o vojenské operácie, je rámcovaná začiatkom a ukončením bojov, tento časový úsek sa nevzťahuje na krajiny, ktoré do vojny vstúpili neskôr, alebo z nej vystúpili predčasne. Isté pochybnosti môžu nastať aj ohľadom jej konca, ktorý bol z politických či diplomatických dôvodov oneskorený. Aj samotný rok 1918 nesie v sebe odlišnú symbolickú a historickú váhu, ktorú je v mnohých ohľadoch ťažké izolovať. Zdá sa, že obdobie rokov 1914 – 1918 a rok 1918 predstavovali dlho etapu, ku ktorej bolo chúlostivé pristupovať z chronologického hľadiska. Nevedelo sa, či ich zaradiť do uhorského alebo československého rámca. Z tohto dôvodu sa k nim niekedy pristupuje aj ako k osobitým obdobiam.
More...
Niet pochybnosti o tom, že Trianonská mierová zmluva a Trianon ako symboly najzásadnejšej zmeny usporiadania strednej Európy sú historickou udalosťou, ktorá ovplyvnila nielen tento región, ale aj historické vedomie obyvateľov. Od podpísania mierovej zmluvy sa svet zmenil a z Trianonu sa stal symbol. Bez ohľadu na očakávania, koncepcie, konštrukcie a predstavy, súčasný vývoj Európy, Slovenska i Maďarska, otvára nové možnosti pre usporiadanie vzájomných vzťahov, ale v nových formách a na nových princípoch, nie na návrate k ideám a usporiadaniu 19. storočia.
More...
Maďarský denník A Reggel, ktorý v medzivojnovom období vychádzal v Československu, venoval takmer celé svoje číslo z 5. júna 1930 desiatemu výročiu podpísania Trianonského mieru. Články o Trianone zaplnili až jedenásť z dvanástich strán denníka, ktorý ale pri spomínanej príležitosti vyšiel so zvýšeným počtom strán. To, že sa A Reggel vô- bec venoval tejto téme, je samo o sebe prekvapujúce. V prvej Československej republike spomínanie na Trianon vôbec nebolo bežné, obzvlášť nie v kruhoch maďarskej menšiny, a už vôbec nie na stránkach maďarského menšinového denníka. Ešte prekvapujúcejší je však obsah „trianonského čísla“. Z 15 dlhších článkov až šesť pochádzalo z pera českého alebo slovenského autora. A neboli to nejakí „obyčajní“ pisatelia, ale popredné postavy československej politiky: minister zahraničných vecí Edvard Beneš, minister školstva Ivan Dérer, minister vnútra Juraj Slávik (v denníku nazvaný Slávik György), významný predstaviteľ slovenskej politiky Milan Hodža, resp. profesori Emanuel Rádl a Jiří Hoetzel. Ďalšie články napísali zástupcovia občianskej a ľavicovej opozície v Maďarsku, resp. politickí emigranti: Oszkár Jászi, minister pre národnostnú otázku vo vláde Károlyiho, Rusztem Vámbéry, člen revolučnej Maďarskej národnej rady v roku 1918 a Pál Kéri, redaktor Bécsi Magyar Újság a jeden z najdôslednejších kritikov Istvána Tiszu, ktorý určitú dobu pobudol aj v Československu, a napokon Ferenc Paál, novinár žijúci v emigrácii. Spomedzi zástupcov domáceho maďarského verejného života prispel svojím článkom len publicista a podporovateľ československej vlády Géza Surányi. Ostatné články boli podpísané neznámymi menami alebo iniciálami.
More...
As the title indicates, the team of contributors, consisting of Hungarian and Slovak authors, does not focus primarily on the historical events of 1918-1920 in Central Europe (i.e. the breaking up of the Austro-Hungarian Empire, the disintegration of the Hungarian Kingdom, the formation of Czechoslovakia, the peace conference and the making of the Trianon Peace Treaty). Political history in the traditional sense is not the focus here; rather, the authors are interested in the narratives which were told of those events in the subsequent 90 years, their existence and impact in various social contexts. Each chapter observes a different area of the institutionalised social sphere, wherein the discourse on the mentioned historical period was present in one way or another. The authors focus on four domains of social production / reproduction and instrumentation of historical knowledge: professional history writing; official history curriculum; political discourses and the utilisation of history in public discourses, as well as the symbolic/ social representation of the events around ‘Trianon’ in public spaces.
More...
Takmer trojročné obdobie dejín Československa a Slovenska od oslobodenia roku 1945 do februára 1948 je stále predmetom záujmu historikov a politológov. Po páde komunistického režimu sa výskum sústredil predovšetkým na rekonštrukciu politického diania, ale približne od druhej polovice 90. rokov 20. storočia sa čoraz častejšie nastoľuje otázka o charaktere politického režimu v Československu v tomto relatívne krátkom období. Pritom sa používajú jeho rôzne pomenovania tak súdobé – ľudová demokracia, socializujúca demokracia, ako aj najnovšie – limitovaná, resp. obmedzená demokracia, predkomunistický režim, polosovietsky režim, totalizujúca demokracia atď. V poslednom čase sa často stretávame s neutrálnym názvom režim tretej republiky. Už z uvedených slovných označení je zjavná rôznosť názorov. Bez ohľadu na niektoré odtiene, v podstate ide o to, či politický režim tretej republiky bol demokratický, alebo nedemokratický, resp. čo v ňom bolo demokratické a čo nebolo s demokraciou zlučiteľné. Viac-menej existuje zhoda, že šlo o hybridný systém, ale názory sa rozchádzajú v tom, čo v tomto hybride dominovalo natoľko, že určilo charakter politického režimu.
More...
