We kindly inform you that, as long as the subject affiliation of our 300.000+ articles is in progress, you might get unsufficient or no results on your third level or second level search. In this case, please broaden your search criteria.
Milan Rastislav Štefánik has become a “classic” for many. It seems that there has been so much written and said about him that it is hard to add anything new. Nevertheless, many authors and academics have fallen to the bias of their predecessors and inadequately attributed the successes of the founding of Czecho–Slovakia to the other two leading figures at the expense of Štefánik. Too often they have used phrases such as “He opened the doors to the world leading politicians at the time for Masaryk and Beneš,” or even worse “What Masaryk thought of, Beneš said and Štefánik did” – creating an image depicting Štefánik as a good and obedient soldier. Where was then Štefánik’s brilliant ability to conceive ideas, improvise, lead and persuade skeptics lost?
More...
Milan Rastislav Štefánik has become a “classic” for many. It seems that there has been so much written and said about him that it is hard to add anything new. Nevertheless, many authors and academics have fallen to the bias of their predecessors and inadequately attributed the successes of the founding of Czecho–Slovakia to the other two leading figures at the expense of Štefánik. Too often they have used phrases such as “He opened the doors to the world leading politicians at the time for Masaryk and Beneš,” or even worse “What Masaryk thought of, Beneš said and Štefánik did” – creating an image depicting Štefánik as a good and obedient soldier. Where was then Štefánik’s brilliant ability to conceive ideas, improvise, lead and persuade skeptics lost?
More...
In the modern history the area of Central Europe has been traditionally not only the area of clashes and conflicts resulting from its multiethnic and multicultural character, but also the place that gave origin to many plans of supra-national co-operation of the nations living in this sub-region of the European continent. Not all of them were predetermined to succeed and many projects of Central-European federations and con-federations made by prominent political thinkers of the individual Central-European nations ended up only on paper. Despite this, they had their importance at least as inspiration for their descendents creating new political projects of co-operation of the Central European nations. Typical of this region seems to be as well the fact that in its hectic history it has been, so to say, oscillating between short seasons, in which the nations living in this area tried to co-operate with one another with the aim of reaching major goals, and those seasons of rivalry and animosity, automatically pre-venting them from reaching these major goals.
More...
Najdôležitejší cieľ zahraničnopolitického úsilia vládnej koalície v roku 1999, zaradenie SR do skupiny rokujúcich štátov s EÚ, bol summitom v Helsinkách dosiahnutý. Čaká nás však doma ešte veľa práce, a práve tu narážame na mnoho prekážok. Spomeniem už len dve, keďže ostatné už boli viackrát spomenuté: 1. 40-ročná vláda protizápadnej ideológie je v mysliach ľudí stále veľmi živá (zvlášť to cítiť u časti strednej a veľkej časti staršej generácie v otázke podpory integrácie SR do EÚ, o integrácii do NATO ani nehovoriac). Vo veľkej miere to platí aj o príslušníkoch ASR). Žiadna vláda od roku 1989 sa touto problematikou nezaoberala, chýbal na to nielen čas, ale aj odvaha.S touto problematikou úzko súvisí aj vzťah k našej vlastnej histórii, ktorý, ako píše historik Lubomír Lipták, kolíše od milých a uspokojujúcich ilúzií po odhodlanie vyrovnať sa s mnohými sklamaniami zo seba samých. Zatiaľ sme na druhú časť vzťahu, teda prijať vlastné dejiny ako národ bez ilúzií a s pokorou, nenadobudli odvahu. Pokiaľ to neurobíme, vždy nás prítomnosť zaskočí. 2. Prekážkou je posledné štvorročné obdobie vlády Vladimíra Mečiara. Jedným z dôsledkov jeho vlády bol nárast nedôvery našich občanov ku krajinám a inštitúciám (západnej) Európy a USA. Odpoveď na otázku, ako sa ľudia vysporadúvajú s týmto dedičstvom, dá pravdepodobné referendum o predčasných voľbách.
More...
The Permanent Court of Arbitration was established by the Convention for the Pacific Settlement of International Disputes, concluded at The Hague in 1899 during the first Hague Peace Conference. The 1899 Convention was revised in 1907 at the second Hague Peace Conference. This Convention from 1907 has the same name as the 1899 Convention. The most concrete achievement of the 1899 Conference was the establishment of the Permanent Court of Arbitration – the first global mechanism for the settlement of disputes between states. But, today the Permanent Court of Arbitration provides the services for the resolution of disputes involving various combinations of states, states entities, international and intergovernmental organizations and private parties. Also, the Permanent Court of Arbitration has many commercial and investment disputes. Also, this Court provides the services for the resolution of disputes in the topic of the enviroment. The Permanent Court of Arbitration applies the Optional Rules of Procedure and UNCITRAL Arbitration Rules. We can say, that the Permanent Court of Arbitration applies basic rules of the arbitatration. The Permanent Court of Arbitration has a three part organizational structure consisting of an Administrative Council, a panel of independent potential arbitrators (Members of the Court) and its Secretariat known as International Bureau, headed by the Secretary General. Members of the Court are potential arbitrators appointed by member states. Each member state is entitled to nominate up to four persons. Members of the Court are appointed for a term of six years, and their appointments can be renewed. Up to now, the Permanent Court of Arbitration has about 50 disputes. The Republic of Serbia is the member of the Permanent Court of Arbitration.
More...
Politika Talianska voči strednej Európe, Československej republike (ČSR) a Slovensku patrila doteraz v slovenskej aj českej historiografii k menej spracovaným témam. Prevládol v nej všeobecný obraz nepriateľstva voči Čechom a Slovákom zo strany fašistického Talianska ovládaného diktátorom Benitom Mussolinim. Zdôrazňovala sa najmä tá skutočnosť, že Taliansko predstavovalo hrozbu pre zjednotenú Juhosláviu, československého (čs.) spojenca v rámci Malej dohody. V talianskej politike však boli aj iné prúdy. Francesco Leoncini ich odvodzuje od Kongresu utláčaných národov Rakúsko-Uhorskej ríše, po taliansky Congresso delle Nazionalità opprese dall’Impero austro-ungarico, (Rím 8. – 10. apríla 1918). V závere rokovania zástupcovia národností, ktorí žili úplne alebo sčasti pod nadvládou monarchie – Taliani, Poliaci, Rumuni, Čecho-Slováci a Juhoslovania – prijali spoločný dokument – Rímsky pakt. Zhodli sa v ňom, že majú právo vytvoriť si vlastné štáty, a Rakúsko-Uhorsko pod nemeckou nadvládou je prekážkou na ich ceste za spoločným cieľom. Rozhodli sa proti nemu spoločne bojovať. V nekompletnom znení a po francúzsky tento dokument uverejnili autori prvého zväzku Dokumentov čs. zahraničnej politiky. Vypustili z neho dohodu medzi zástupcami talianskeho a juhoslovanské- ho ľudu, ktorá bola súčasťou Rímskeho paktu so značným dosahom na politiku Talianska voči strednej Európe a Stredomoriu. Podľa Leonciniho Rímsky pakt prekonal Londýnsku zmluvu z roku 1915, i keď sa počas mierových rokovaní ukázalo, že obidve zainteresované strany predkladali etnicky neopodstatnené teritoriálne požiadavky na východnom pobreží Jadranu a v provincii Venezia Giulia. Dohoda medzi Talianmi a Juhoslovanmi dosiahnutá na kongrese patrila k cieľom Milana Rastislava Štefánika, ktorému sa podarilo 21. apríla 1918 podpísať s talianskou vládou zmluvu o utvorení a financovaní čs. vojska v Taliansku.
More...
Pôvodný zámer spracovať kontakty Bratislavčanov s kráľovským dvorom v priebehu celého 15. storočia sa ukazuje v súčasnosti príliš široký a časovo náročný. Predovšetkým preto, že materiálu k tejto téme je v bratislavskom mestskom archíve značné množstvo a aj keď je tento archív v súčasnej dobe neprístupný, resp. bádanie je značne sťažené, nedá sa obsiahnuť celá problematika v jednej štúdii. Reprezentanti mesta chodili na kráľovský dvor po celé 15. storočie a nepochybne aj predtým. Máme o tom ojedinelý doklad už z druhej polovice 14. storočia (spred roku 1365). Vzhľadom na známu skutočnosť, že v našich mestských archívoch rastie geometrickým radom počet písomností s pribúdajúcimi storočiami, v 14. storočí je počet takýchto údajov oveľa menší. K obvyklým typom listiny pribúdajú v 15. storočí listy – missiles rôznej proveniencie, nielen listy mestských funkcionárov. Len v indexe Inventára listín bratislavského mestského archívu, vydaného doc. Lehotskou a jej spolupracovníkmi je viac ako 80 záznamov z tohto obdobia a to podotýkam, že ich je oveľa viac, pretože pravdepodobne v dôsledku tlačovej chyby vypadli všetky regesty po roku 1471. Takisto heslo „vyslanci bratislavskí“ nezachytáva všetky dokumenty, lebo mnohé sú zaradené pod iným vodiacim heslom.
More...
„Hlavným informačným médiom“ stredoveku bolo hovorené slovo. Písmo bolo veľmi dlho skôr výnimočne používaným komunikačným prostriedkom a to aj v komunikácii na veľké vzdialenosti, ktorá sa uskutočňovala prostredníctvom poslov a vyslancov. Aj významné posolstvá sa často odovzdávali ústne, písmo sa v takých prípadoch používalo skôr na dosvedčenie identity človeka odovzdávajúceho informácie (odporúčacie listy, v ktorých sa často doslova hovorí, že informácie z úst posla treba brať tak, ako by ich vyslovoval sám odosielateľ posolstva, že ide o hodnovernú osobu, ktorej treba veriť každé slovo a pod.). Často rozhodoval o spôsobe odovzdania správy jej obsah. Ak sa jednalo o informácie, ktoré boli dôverné alebo dokonca tajné, bolo bezpečnejšie poslať ich „ústne“, listu sa totiž mohli zmocniť nežiaduce osoby. Na druhej strane však obsah správy takto poznal ďalší človek, čo v sebe nieslo nielen riziko prezradenia, ale navyše, nie každému bolo príjemné podeliť sa o dôvernosti s poslom. Keď si Gašpar Šlik, pán hradu Holíč vymieňal v štyridsiatych rokoch 15. storočia prostredníctvom poslov korešpondenciu s českým pánom Oldřichom z Rožmberka, v obave, že by listy mohli byť „na škodu“, ho prosil, aby ich po prečítaní trhal. Oldřich ho ubezpečil, že sú v dobrých rukách a zdôraznil, že posol, ktorý ich vzájomné listy dopravuje „ačťkoli sprostný jest a mluviti mnoho neumie, však v schovánie listóv jest opatren“.
More...
Namiesto úvodu k problematike a historickej etape, ktorá je ústrednou témou tohto príspevku, sa chcem vrátiť k predchádzajúcemu obdobiu. Konkrétne k problému zrušenia plebiscitu v lete 1920. Čo mu však predchádzalo? Pôvodne Najvyššia rada Dohody 27. septembra 1919 na návrh poľskej strany rozhodla, že na sporných územiach Tešínska, Oravy a Spiša sa usporiada plebiscit a termín určili na 24. júl 1920. Urobili sa potrebné opatrenia, aby ľudové hlasovanie prebehlo hladko. V Tešíne (meste) začala pracovať medzinárodná plebiscitná komisia, zložená zo zástupcov veľmocí: Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska. Spravovala plebiscitné územie a mala k dispozícii aj osemdesiat francúzskych vojakov. Napokon sa však plebiscit nekonal. Prečo sa tak stalo, si ozrejmíme na základe najmä poľských prameňov.
More...
Cieľom tohto príspevku je poukázať na vývoj bezpečnostnej situácie v československo-poľskom, resp. slovensko-poľskom pohraničí v období rokov 1945 – 1947, a to jednak na inkorporovanom území a jednak na slovenskej strane hranice. Časový rámec skúmanej problematiky sa začína oslobodením týchto oblastí Červenou armá- dou a končí rokom 1947, ktorý sa najmä v kontexte podpísania československo-poľskej zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci stal istým prelomom vo vzťahoch medzi Československom a Poľskom. Štúdiu ponímame ako príspevok k diskusii, ktorá prebieha v slovenskej a poľskej historiografii a v komunite „poľských“ Slovákov na Hornej Orave a Spiši o niektorých aspektoch povojnového vývoja na tomto území. Opierame sa v nej predovšetkým o výsledky vlastného výskumu v archívoch Slovenskej republiky a Českej republiky.
More...