We kindly inform you that, as long as the subject affiliation of our 300.000+ articles is in progress, you might get unsufficient or no results on your third level or second level search. In this case, please broaden your search criteria.
Hospodárske vzťahy Slovenska s nacistickým Nemeckom, resp. s Nemeckou ríšou, v rokoch 1939 – 1945 sú už niekoľko desaťročí objektom výskumu slovenskej a čiastočne aj českej a nemeckej historiografie.2 Slovenskí historici im venovali osobitnú pozornosť v 50. a 60. rokoch. V období normalizácie však výskum stagnoval. Nová generácia historikov, nastupujúca v 90. rokoch, si opäť začala uvedomovať ich význam pre formovanie celkového nemecko-slovenského vzťahu. Z viacerých otázok sledovanej témy už bola do značnej miery spracovaná expanzia nemeckého kapitálu na Slovensku, problematika poradcov – beráterov, kľúčové hospodárske zmluvy a niektoré ďalšie otáz ky. Nasledujúca štúdia hodnotí vývoj medzivládnych rokovaní s hlavným dôrazom na doteraz nespracovaný obsah rokovaní slovensko-nemeckých vládnych výborov.
More...
The positive developments in the Slovak economy during the economic boom of the second half of 1930s began to be hindered by constitutional and political changes in Central Europe of that period. The prologue to the complete disappearance of the inter-war Czechoslovakia was a short “interlude” of the so-called Second Republic of 1938 – 1939. The extortion of Nazi Germany and the appeasement policy of the European powers led to the Munich Agreement and the Vienna Arbitration in September and November 1938. Under these agreements made “about us without us”, the Czechoslovak Republic had to abandon the border areas to the neighbouring countries, which resulted in a politically, economically and militarily powerless state, left to the “mercy” of Hitler’s Germany.
More...
Prvopočátky ohlasu bolševického převratu a pak třetí ruské revoluce mezi německými radikály v Československu byl jednoznačný: mísil se v něm maximální radikalismus sociální s radikalismem nacionálním. Bez jakýchkoli pochyb se tak vyjádřily dva dokumenty, jež jsou k dispozici, a to leták „Arbeiter Brünns! Bürger!“ z ledna 1919, a leták ohlašující založení Kommunistische Partei Deutschböhmen, zachycený v březnu toho roku na severu Čech. Oba útočí na českou vládu jako hlavního nepřítele a představitele imperialismu (německý třídní nepřítel nebyl brán v potaz), nýbrž i to, že počítají s organizační základnou německých zemí a území, založených v teritoriu již existující ČSR, a s jejich automatickým připojením k „Velkoněmecku“. Ideologické zaměření vůdců hnutí situaci odpovídalo.
More...
V júli 1960 bola prijatá Ústava ČSSR a vedúci predstavitelia komunistického režimu vyhlásili, že v Československu sa vybudovali základy socializmu. Pravda, išlo o socializmus sovietskeho typu, ktorý bol do našej krajiny „transplantovaný“ v predchádzajú- com období za asistencie predtým nevídaného a neslýchaného násilia, pričom si treba uvedomiť, že sa to dialo v mierových podmienkach. V Československu vznikol totalitný systém, ktorý rozbúral všetky tradičné spoločenské štruktúry. V politickej sfére došlo k nastoleniu diktatúry jednej strany – KSČ, v mene ktorej de facto vládla straníckoštátna byrokracia a represívna päsť režimu – Štátna bezpečnosť. V ekonomickej oblasti došlo k zoštátneniu všetkého, čo sa ešte zoštátniť dalo – vrátane živností; poľnohospodárstvo bolo násilne skolektivizované.
More...
Šesťdesiate roky 20. storočia obsahovali takmer všetky varianty komunistickej politiky, ktoré sa uplatnili v Československu počas celého komunistického režimu. Na ich začiatku doznievala politika tvrdého kurzu. Od roku 1963 možno pozorovať isté politické uvoľnenie, čiastočnú liberalizáciu režimu, vzápätí nasledovala invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy na „záchranu socializmu“ v Československu 21. augusta 1968 a po nej známa normalizácia, reštaurácia komunistickej diktatúry.
More...
Česko-slovenské šesťdesiate roky patrili pravdepodobne k tomu najlepšiemu z 20. storočia. Prišli po plodných medzivojnových rokoch, v ktorých sa sformovali inštitucionálne, vzdelanostné a mentálne základy moderného slovenského národa a vyrástla tu silná generácia umeleckej a vedeckej inteligencie. Po tom, čo sa komunistický režim v 50. rokoch dostal na dno svojich autoritárskych praktík a hľadaním nepriateľa vo vlastných radoch významne spochybnil vlastný politický program, prišlo desaťročie, v ktorom politické uvoľnenie umožnilo ukázať kvalitu, ku ktorej slovenská spoločnosť dospela za historicky krátke obdobie niekoľkých málo desiatok rokov.
More...
Téma pozostáva z dvoch častí: jednou je história Strany slovenskej obrody, ktorá Ľud vydávala, druhou udalosti odohrávajúce sa priamo v redakcii. Oboje sa vyvíjalo (presnejšie: stagnovalo) vo vzájomnej symbióze do polovice šesťdesiatych rokov, potom sa začal postupný proces odpútavania Ľudu od SSO. V rokoch 1969 - 70 sa noviny vrátili do stojatých vôd malej politickej strany. Zatiaľ čo pojem „politický marketing“ označuje symbiózu či vzájomnú závislosť politiky a médií, symbióza SSO a Ľudu za komunistického režimu bola špecifi cká: SSO svoje noviny v skutočnosti vôbec nepotrebovala, pretože sa nepotrebovala (a veľmi ani nechcela) prezentovať na verejnosti svojimi názormi (nijaké nemala) a nepotrebovala ani získavať voličské hlasy (nebolo ju možné voliť nad rámec mandátov, ktoré automaticky dostávala od komunistov). V roku 1968 (a krátko predtým a potom) nomenklatúre SSO Ľud skôr prekážal, pretože vstupoval vlastnými postojmi do politickej debaty. Ten vlastný postoj bol v príkrom rozpore s líniou, ktorú mali dopredu nakreslenú ofi ciálni reprezentanti strany kolaborujúcej s mocou.
More...
V príspevku analyzujem publicistické texty, ktoré vychádzali na stránkach dvoch periodík. Ide o Národnie noviny a denník Slovák. Profi lovali sa ako tlačové orgány politických strán, ktoré sa usilovali o zavedenie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky. Napriek tomu, že Národnie noviny vychádzali v pomerne nízkom náklade, v časti slovenskej spoločnosti si uchovávali určitý kredit zdedený ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Od roku 1918 si hľadali svoje miesto na žurnalistickej scéne: najprv fungovali ako tlačový orgán Slovenskej národnej rady, následne sa po krátkom intermezze straníckej fúzie národniarov a agrárnikov od roku 1922 defi nitívne stali tlačovým orgánom osamostatnenej Slovenskej národnej strany.
More...
Niekoľko mesiacov po vzniku Československa bol v máji 1919 v štruktúre ministerstva národnej obrany (MNO) zriadený Hlavný štáb (HŠ). Vznikol zlúčením III. odboru „A“ MNO s Hlavným veliteľstvom čs. vojsk na Slovensku a disponoval veliteľskou pôsobnosťou ministerstva. Tvorili ho štyri oddelenia: 1. operačné, 2. organizačné a mobilizačné, 3. spravodajské, 4. dopravné. Bolo to naposledy, čo sa pri spravodajskom oddelení objavilo číselné označenie „3“, pretože krátko nato sa naďalej tradične v celom medzivojnovom období ako aj v štábe čs. MNO v Londýne v rokoch 2. svetovej vojny a v povojnovej čs. armáde do roku 1950 používalo označenie 2. oddelenie Hlavného štábu, alebo tiež MNO, Hlavný štáb/2. oddelenie. Napriek tomu, že v prvých rokoch 2. spravodajské oddelenie HŠ, ktoré nadviazalo na činnosť bývalého osobitného útvaru vojenskej polície cisárskej a kráľovskej armády Rakúsko-Uhorska, plnilo predovšetkým úlohy defenzívneho charakteru, v druhom desaťročí existencie prvej republiky sa stalo osou a centrom čs. vojenského výzvedného spravodajstva. Do roku 1926 rozvíjalo svoju činnosť v podmienkach aktívnej pôsobnosti Francúzskej vojenskej misie v ČSR, ktorej príslušníci zastávali aj najvyššie veliteľské a štábne funkcie v čs. armáde, počnúc funkciou náčelníka HŠ. Podľa vzoru francúzskej vojenskej spravodajskej služby malo 2. spravodajské oddelenie, ako organická súčasť HŠ MNO, relatívne samostatné postavenie.
More...
Ovládnutie priestoru strednej Európy nacistickým Nemeckom znamenalo zásadnú zmenu vnútropolitických pomerov na Slovensku, resp. v Česko-Slovensku. Len časť politického spektra mohla na domácej scéne ďalej pokračovať v aktívnej politike, pričom mnohí tak činili už pod novou politickou značkou. Niektorí politici sa ocitli pred možnosťou voľby medzi pôsobením v rámci úzkeho priestoru vymedzenom pre politiku totalitného štátu pod patronátom nacistického Nemecka a odchodom do emigrácie či ilegality. Často sa potom stávalo, že bývalí politickí súpútnici pôsobili v politických štruktúrach dvoch štátov, ktorých existencia sa navzájom vylučovala. Pomyselná hranica medzi dvoma politickými svetmi niekedy viedla aj naprieč jednotlivými rodinami.
More...
Vzťahy komunistického režimu a cirkví pôsobiacich v Československu štyridsať rokov, od jesene 1949 do pádu komunizmu koncom roka 1989, formálne vymedzovali tzv. cirkevné zákony, prijaté v Národnom zhromaždení 14. októbra 1949. Šlo o zákon č. 217/1949 Zb. o Štátnom úrade pre veci cirkevné a zákon č. 218/1949 Zb. o hmotnom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností, na ktoré nadväzovali v mimoriadne krátkom čase prijaté vykonávacie vládne nariadenia, osobitné pre každú cirkev. Tzv. cirkevné zákony zakotvovali existenciu Štátneho, respektíve Slovenského úradu pre veci cirkevné ako vrcholného štátneho orgánu na riadenie cirkví, požiadavku predbežného štátneho súhlasu na výkon duchovnej funkcie, zloženie sľubu vernosti republike a ďalšie zásadné ustanovenia. Stanovovali aj podobu aparátu na riadenie a kontrolu cirkví, ktorá sa de facto štyridsať rokov nezmenila; dochádzalo síce k čiastkovým zmenám, boli však skôr formálne ako obsahové. Na cirkvi pritom „dohliadali“ aj ďalšie štruktúry komunistického režimu. O všetkých podstatných otázkach štátnej cirkevnej politiky rozhodovali vedúce orgány KSČ, či už riadne (predsedníctvo, politické byro) alebo mimoriadne (rôzne cirkevné komisie), prípadne aj orgány na nižšej úrovni. Podstatné bolo pôsobenie bezpečnosti, predovšetkým jej štátnobezpečnostnej zložky, ktorá si vytvárala príslušné oddelenia, respektíve referáty na riešenie cirkevnopolitickej problematiky. Štátna bezpečnosť mala cirkvi v svojej kompetencii, a to nielen tým, že ich sledovala a v prípade potreby priamo zasahovala, ale pôsobila aj sprostredkovane, cez príslušný štátny aparát, inštitucionálne vybudovaný a „špecializujúci sa“ na kontrolu a riadenie cirkví.
More...
Dejiny sú jedným z najpozoruhodnejších, ale aj jedným z najkomplikovanejších fenoménov ľudskej existencie. Pochopiť ich priebeh, smerovanie, ale aj ich napĺňanie ľudskou činnosťou nie je jednoduché ani len na pohľad. No i napriek tomu, resp. práve preto, musí historická veda, ktorá dostala do vienka úlohu zmapovať ľudskú spoločnosť v jej vývoji, pozorne sledovať všetky stránky jej života, mapovať ich vzájomné dotyky, ich prelínanie, ich konflikty, aby mohla vo fáze syntézy načrtnúť základné tendencie historického vývoja. A tak potom tzv. „veľké dejiny“ s celoštátnym či celonárodným charakterom prezentujú verejnosti proces, ktorým prešla spoločnosť v skúmanom historickom období. Súčasne ukazujú, čo všetko ho determinovalo a posúvalo do tej či onej polohy a ako sa tento proces javil a javí navonok. To následne umožňuje historikom vysloviť charakteristiku spoločnosti a urobiť súd o výsledkoch svojho poznania. No a v tomto okamihu môže bádateľ odrazu stáť na „tenkom ľade“. Jeho charakteristika, ktorá naozaj platí na široké spoločenstvo, v istom momente stráca svoju platnosť. Stráca ju vlastne vtedy, keď ju chceme mechanicky aplikovať na jednotlivé zložky spoločnosti, na ich vývoj, na ich vlastné „malé“ dejiny.
More...
Percentuálne zastúpenie národnostných menšín v slovenskej spoločnosti sa po územných stratách, spojených s prvou Viedenskou arbitrážou (1938) a tzv. malou vojnou (1939), výrazne zmenšilo. Z hľadiska štátnej moci bola v politickej praxi akceptovaná len existencia troch minorít: nemeckej, maďarskej a rusínskej. Uplatňovanie práv iných národností – Čechov, Židov, Rómov – nebolo vo vtedajších mocensko-politických pomeroch reálne. Osoby českej národnosti nová štátna moc nepovažovala za autochtónnu národnostnú menšinu, ale za pozostatok zamestnávateľskej politiky bývalého československého štátu. Ich prítomnosť sa teda chápala ako problém v oblasti zamestnanosti, ktorý sa riešil núteným odchodom českých zamestnancov zo Slovenska. Ani postavenie Židov a Rómov nebolo ponímané v rovine práv národnostnej menšiny. Ich prítomnosť na území štátu vládnuci režim vnímal ako „problém“, ktorý bolo potrebné „riešiť“. Perzekúciu na rasovom princípe pritom zakotvovala osobitná legislatíva. V štúdii sa preto budem zaoberať len postavením troch, štátom reflektovaných národnostných menšín.
More...
Po viac ako dvadsaťročnej spolupráci s historikom Ivanom Kamencom, ktorá akosi prirodzene prerástla aj do ľudskej roviny, som počas mnohých, pre mňa veľmi obohacujúcich diskusiách s ním nadobudla vnútorné presvedčenie, že v jeho ľudskom i profesionálnom živote zastávajú (vlastne už de facto zastávali) pevné miesto dva ľudské a profesionálne vzory. Bol to historik Ľubomír Lipták, ktorý bol zároveň i jeho „učiteľom“, zaúčajúcim svojho mladého ašpiranta histórie krok za krokom do tajomstiev „historického remesla“, a najvýznamnejší predstaviteľ slovenskej literárnej kritiky a esejistiky 20. storočia Alexander Matuška. Vzhľadom na význam oboch osobností v slovenskej historiografii i literárnej histórii, tento výber nie je na prvý pohľad až taký prekvapujúci. Bolo akosi prirodzené, že mladý absolvent histórie a dejín umenia sa aj svojou ľudskou a mentálnou výbavou bude uberať tou ťažšou cestou, a to večným, azda aj nekonečným hľadaním morálneho imperatívu v dejinách, predovšetkým však konaním a postojmi ľudí, ktorí tieto dejiny tvorili a ovplyvňovali. Matuška bol Kamencovi blízky najmä svojím povestným, neľútostným kriticizmom a glosovaním spoločenských javov (do vlastných radov), rád ho cituje – a nie je sám – lebo tohto briskného ekvilibristu slovenského slova citujú mnohí, jeho totiž nemožno „len“ prerozprávať. Sám Matuška nemal túto charakteristiku rád, ale sa za ňu ani nehanbil. Tým, čo ho označovali iba za verbalistu, ktorý neprináša nič nové, odkazoval: „hovorili o mojom hračkárení, naznačovali čosi o verbálnom efektníčení, ba aj o verbalizme. Tým chceli povedať, že síce pekne píšem, ale neprinášam nič nové, lebo ako by to bolo – však? – aj pekne aj nové? Pretože oni nevedeli písať, mysleli si, že sú hlbokí ... uznávam, že ... bez trošku hry to tomu, kto s ním [so slovom] pracuje po celý život naozaj nejde...“.
More...