Author(s): Vlasta Jaksicsová / Language(s): Slovak
Publication Year: 0
Po viac ako dvadsaťročnej spolupráci s historikom Ivanom Kamencom, ktorá akosi prirodzene prerástla aj do ľudskej roviny, som počas mnohých, pre mňa veľmi obohacujúcich diskusiách s ním nadobudla vnútorné presvedčenie, že v jeho ľudskom i profesionálnom živote zastávajú (vlastne už de facto zastávali) pevné miesto dva ľudské a profesionálne vzory. Bol to historik Ľubomír Lipták, ktorý bol zároveň i jeho „učiteľom“, zaúčajúcim svojho mladého ašpiranta histórie krok za krokom do tajomstiev „historického remesla“, a najvýznamnejší predstaviteľ slovenskej literárnej kritiky a esejistiky 20. storočia Alexander Matuška. Vzhľadom na význam oboch osobností v slovenskej historiografii i literárnej histórii, tento výber nie je na prvý pohľad až taký prekvapujúci. Bolo akosi prirodzené, že mladý absolvent histórie a dejín umenia sa aj svojou ľudskou a mentálnou výbavou bude uberať tou ťažšou cestou, a to večným, azda aj nekonečným hľadaním morálneho imperatívu v dejinách, predovšetkým však konaním a postojmi ľudí, ktorí tieto dejiny tvorili a ovplyvňovali. Matuška bol Kamencovi blízky najmä svojím povestným, neľútostným kriticizmom a glosovaním spoločenských javov (do vlastných radov), rád ho cituje – a nie je sám – lebo tohto briskného ekvilibristu slovenského slova citujú mnohí, jeho totiž nemožno „len“ prerozprávať. Sám Matuška nemal túto charakteristiku rád, ale sa za ňu ani nehanbil. Tým, čo ho označovali iba za verbalistu, ktorý neprináša nič nové, odkazoval: „hovorili o mojom hračkárení, naznačovali čosi o verbálnom efektníčení, ba aj o verbalizme. Tým chceli povedať, že síce pekne píšem, ale neprinášam nič nové, lebo ako by to bolo – však? – aj pekne aj nové? Pretože oni nevedeli písať, mysleli si, že sú hlbokí ... uznávam, že ... bez trošku hry to tomu, kto s ním [so slovom] pracuje po celý život naozaj nejde...“.
More...
